História Beuaceron
Beauceron (boseron)
Berger de Beauce (ovčiak z Beauce)
Beauce Shepherd
Bas Rouge
Plemeno pochádza z Francúzska. Podľa názvu by sa dalo predpokladať, že presnejšie z rovinatej oblasti Beauce, ležiacej juhozápadne od Paríža na rieke Loire, približne medzi mestami Chartres a Orléans. Ide o čisté francúzske a veľmi staré pracovné plemeno bez prikríženia iných plemien. Za jeho predchodcov sa považujú pastierske psy strážiace dobytok, o ktorých nájdeme zmienky už v literatúre zo 14. storočia. Súčasný zovňajšok beaucerona nie je veľmi blízky tomu, ako boli títo strážcovia dobytka. Popis ovčiarskych psov, ktorí sú pravdepodobne predchodcami dnešného beaucerona, je až v rukopise z r. 1587. Pri výklade histórie tohto plemena sa nedá obísť v minulosti úzka spätosť s ďalším z francúzskych ovčiakov s briardom. Až do roku 1888 boli predkovia beaucerona i briarda považovaní za jedno a to isté plemeno. Až v spomínanom roku boli prvý raz jasne a jednoznačne oddelené známym francúzskym kynológom, veterinárom a členom lekárskej akadémie Pierrom Mégninom. A teda až v 19.storočí boli na svetovej výstave v Paríži predvedení čierni psi s pálením a začiatkom 20.storočia bol založený 1.klub beauceronov. V literatúre nájdeme aj pomenovanie, ktoré vypovedá o jednom z typických znakov tohto plemena- Bas Rouge- červená pančuška- podľa červeného pálenia na končatinách.
Toto plemeno je na Slovensku pomerne málo rozšírené, preto sa majiteľom niekedy možno stane, že ich štvornohého priateĺa označia za kríženca rottweilera s dobermanom či nemeckým ovčiakom. Pes s krásnou čiernou srsťou a červeným pálením, pevný a mohutný , no zároveň ušľachtilý- to je beauceron.Tento pes je schopný stádo nielen udržať vo vyhradenom priestore, ale podľa Francúzov je bezkonkurenčný pri jeho rýchlom presune. Beauceron spolu s briardom majú spoločnú fyzickú zvláštnosť: zdvojené vlčie pazúriky na zadných končatinách. Starí francúzski pastieri zámerne zachovanie tohto znaku sledovali, pretože pre psa s takýmto vybavením to bola výhoda navyše- umožňovali im bez problémov zvládať extrémne terény. U oboch týchto plemien zostali jedným z predpokladov zaradenia do chovu.
Pomenovanie Berger de Beauce a Berger de Brie sú pomerne nové- prvýkrát boli použité pravdepodobne v roku 1883 k rozlíšeniu dvoch zo štyroch hlavných plemien francúzskysh ovčiarskych psov. Do tej doby boli boli totiž nielen spoločne vystavované v jednej triede, ale boli považované za úzko príbuzné, dokonca vzájomne odvodené. Aj napriek tomu, že tieto dve plemená vyzerajú veľmi odlišne, mali obe rovnaké využitie. Francúzski farmári sa v dávnejšej minulosti vôbec nezaoberali výzorom psa, dôležité boli ich pracovné schopnosti. Preto boli títo psi typovo veľmi rozmanití a všetci spadali do kategórie Chien de la Plaine- "psa z roviny". Psi z roviny slúžili ako ochrancovia dobytka pred šelmami a pytliakmi a postupom času sa z beaucerona a briarda stali nepostrádateľní ovčiarski a strážni psi. Prvýkrát rozdiely medzi týmito dvoma plemenami popísal abbé Rozier v roku 1809. Neskôr na zhromaždení chovateľov oviec a dobytka bolo písomne potvrdené pomenovanie dlhosrstých psov podľa oblasti Brie a krátkosrstého typu podľa oblasti Beauce. V tej dobe boli však ešte obe plemená typovo neustálené. Aj prvá šampiónka plemena Beauceron- fena Bergere- bola odlišná od súčasného štandardu. Bola menšia, mala užšiu hlavu a dlhšiu srsť. Cieľavedomá plemenitba sa rozbehla až začiatkom 20. storočia. V roku 1911 bol založený klub Les amis du Beauceron / priatelia Beaucerona/. Prvú knihu venovanú výhradne Beauceronovi napísal v roku 1927 A. Siraudin. Doposiaľ je považovaná za "bibliu beaucerona"
V súčasnosti, je použitie tohto plemena omnoho širšie, okrem svojho pôvodného poslania je vynikajúci strážca, vo Francúzsku má nezastupiteľné miesto v policajných zložkách, výborne sa osvedčuje ako záchranársky pes, zvláda všetky kynologické športy a dokonca našiel využitie aj ako vodiaci pes a v canisterapii. Počas svetových vojen si toto plemeno získalo pomerne veľkú vážnosť. Cenná bola ich sila- statné, ale mrštné a obratné telá uniesli ťažké pásy s muníciou pre guľomety, ale aj samostatnosť a vysoká inteligencia- slúžili i ako poslovia v situáciách, kde by človek nemal šancu na prežitie. O ich schopnostiach postrehu a intuície sa dodnes rozprávajú v tejto krajine legendy. Za hranicami svojej vlasti je beauceron pomerne málo známy, ale pre Francúzov je to národný symbol a pýcha. Ročne sa vo Francúzsku zapisuje do plemennej knihy od 3000 do 4000 psov aj napriek tomu, že cena za zápis je dosť vysoká.
Beauceron svojím výzorom vzbudzuje rešpekt, ale zároveň neodstrašuje. Má pevnú harmonickú postavu s pružným a priestorovým pohybom. Jeho srsť je krátka , lesklá a hustá s podsadou. Bežnejší variant sfarbenia srsti je čierny s pálením, ale pre mnohých priaznivcov tohto plemena je rovnako zaujímavé aj sfarbenie Harlekýn- modro škvrnitý s pálenými znakmi- teda s prímesou šedej farby. Jeho hustá srsť mu pomáha zdolávať výkyvy počasia, veľké mrazy, dažde, ale aj horúčavy. Chvost je nesený nízko, na konci tvorí háčik, neskracuje sa. Uši sú nasadené vysoko a sú poloklopené. Tradične sa uši kupírovali, po zákaze kupírovania uší sa vyskytuje stále menej jedincov s takto upravenými ušami. Niektorí milovníci tohto plemena si však stále nevedia zvyknúť na akýsi mäkší vzhľad nekupírovaných beauceronov. Dokonca aj na Svetovej výstave psov v Bratislave v roku 2009 sa práve kupírovaní jedinci umiestnili na popredných priečkach v hodnotení francúzskeho rozhodcu.
Keďže ide o pastierskeko psa, má predurčené isté vlastnosti: ostražitosť, obrovský temperament, sebavedomie a odvahu. Zároveň je to pes vyrovnaný a pri dobrej výchove veľmi dobre ovládateĺný. Preto sa stal aj obľúbeným strážcom domácností s inými zvieratami a aj malými deťmi, ku ktorým je napriek svojej robustnosti veĺmi zhovievavý a jemný. Hovorí sa, že Beauceron je pes jedného pána ( nie náhodou mnohí majitelia beaucerona žartom volajú "chvostík"), za ktorého položí aj život. Miluje však všetkých členov rodiny.
Znalci tohto plemena zvyknú hovoriť, že beauceron má láskavú dušu a zvláštnu schopnosť vcítiť sa do pánových nálad. Intuitívne reaguje na jeho želania. Vernosť a obetavosť robí z neho ideálneho domáceho spoločníka. Treba si však uvedomiť, že je to pes veľmi inteligentný, schopný samostatnosti a navyše dosť veľký. Beauceron vyžaduje pevnú, ale nie tvrdú ruku. Je to pes, ktorý pozorne sleduje správanie svojho pána a kriticky posudzuje jeho zmysel, logiku, správnosť a spravodlivosť. Ak si získa pán a jeho rodina jeho dôveru, získa skvelého oddaného a vyrovnaného spoločníka do každej situácie. Výchova a výcvik beaucerona nespočíva v tvrdosti, ako skôr v dôslednosti a dobrej intuícii majiteľa. A v neposlednom rade v jeho láske k tomuto krásnemu a odvážnemu "vidieckemu šľachticovi".
K tomuto článku prikladám odkaz na velmo pekný dokument.
https://www.stream.cz/uservideo/166009-beauceron-dokument
informácie v článku čerpané
www.beauceron.weblahko.sk